Katka Brychtová: Už som si svoje odmakala

07.04.2008

Moderátorka Katarína Brychtová (40) priznáva, že mať dieťa na vysokej škole je skoro, ale neľutuje to. Teší sa, že dnes má už dosť veľké ratolesti na to, aby si občas mohla vyraziť s kamarátkami na dovolenku. Najbližšie sa chystá do Ríma a od septembra bude opäť drať školské lavice.

Už na základnej škole vám učarovala francúzština a dnes sa jej venujete opäť. Čím si vás tento jazyk a krajina získali?

– Pôvodne som chcela byť tlmočníčkou/prekladateľkou, ale kombináciu, o ktorú som mala záujem, neotvárali. Preto som si nakoniec vybrala herectvo. Po dlhšej pauze som sa k francúzštine vrátila a zistila som, že keď sa človek niečo naučí v mladosti, v pamäti to ostáva. Keď som mala pätnásť rokov, rodičia ma poslali na mesiac k rodinnej známej do Paríža, ktorý milujem dodnes a rada sa tam vraciam. V tom čase boli na Slovensku len sivé ulice, žiadne reklamy a ja som sa zrazu ocitla vo veľkom vysvietenom meste, kde boli ľudia krásne oblečení. Bol to šok. Asi dva týždne mi trvalo, kým som si to v hlave nejako usporiadala, a nešlo mi do hlavy, prečo to nie je aj u nás.

Od septembra opäť zasadnete do vysokoškolských lavíc. Vybrali ste si sociálnu prácu. Pociťujete deficit vzdelania?

– Vždy ma bavilo spoznávať nové veci a na VŠMU sme hlavne spievali a tancovali. Mám pocit, že ešte môžem nasávať nové veci a ktovie, čo so mnou bude o niekoľko rokov. Možno sa raz budem venovať aj tejto oblasti. Pamäť treba neustále namáhať, aby alzheimer prišiel čo najneskôr. (smiech)

Vyštudovali ste síce herectvo, ale držíte sa hlavne moderátorskej stoličky. Nebodaj nedostávate žiadne herecké úlohy?

– Divadlu sa venujem len cez dabing. Keď sa mi narodilo druhé dieťa, hranie som nechala, lebo sa to nedalo zvládať. Možno keby teraz prišla nejaká herecká ponuka, zvažovala by som. Nie som však presvedčená o tom, že by som sa chcela venovať divadlu. Ja nie som totiž taká zanietená divadelná herečka ako väčšina mojich kolegov. Skôr ma však láka seriál, tak čakám, či ma niekto osloví. (smiech)

Práve počas vysokoškolského štúdia ste sa stali po prvý raz matkou. Ako sa na to pozeráte s odstupom niekoľkých rokov? Nebolo to skoro?

– Samozrejme, že bolo, ale nič krajšie ma nemohlo postretnúť. Brala som to prirodzene a tešila som sa na dieťa. Možno aj vďaka tomu, že som Katku mala tak skoro, sme si veľmi blízke a máme kamarátsky vzťah. Dnes je to skvelé, že mám už pomerne veľké ratolesti. Mnohé moje kolegyne majú malé deti a to už by som asi v mojom veku nezvládala. Ja som si už svoje „odmakala“. (smiech)

Cítili ste sa vďaka materským povinnostiam viac dospelá v porovnaní s vašimi kamarátkami?

– Nemala som ten pocit. Bola to síce väčšia zodpovednosť, dieťa ma naučilo pokore, ale nebrala som to negatívne. Možno som prišla o nejaké diskotéky, ale ani trochu to neľutujem.

Máte staršieho brata a mladšiu sestru. Ako súrodenecké trio ste čelili prísnym pravidlám rodičovskej výchovy?

– Mala som krásne detstvo. Rodičia nám venovali množstvo času, energie a dávali nám veľa lásky. Boli veľmi demokratickí, ale v niečom nás držali nakrátko. Museli sme byť slušní, nemohli sme papuľovať a byť drzí. Viedli ma k tomu, aby som veľa čítala. Páčilo sa mi, že ma brat brával von, ale niekedy ma štvalo, že som sa musela starať o sestru. Tvrdí, že som jej robila zle a volala som ju krpec. Na to si nepamätám, ale určite som to nemyslela zle. (smiech)

Vytýkali ste niekedy rodičom, že pri vašej výchove niečo zanedbali?

– Hovorila som im, že ma mali prihlásiť na nejaký hudobný nástroj. Mohli ma možno viesť veľmi pohodová. Napríklad si hovorím, že keď poriadok neurobím teraz, spravím ho neskôr. Na druhej strane je to možno lepšie, lebo zbytočne nestresujem seba ani okolie. Určite je niečo, čo by som na sebe menila, ale to neprezradím.

S vami sa už takmer päť rokov spája aj relácia plná emócií Pošta pre teba. Riešili by ste aj vy svoje súkromné záležitosti pred celým národom?

– Asi nie, nie som ten typ. Možno iba v tom prípade, keby som bola úplne zúfalá, niekomu by som ublížila a veľmi by ma to trápilo. Nie som však človek, ktorý potrebuje zverejňovať svoje súkromie. Preto sa viem vžiť do ľudí, ktorí pred divákmi nechcú povedať určité veci. Ak však ide o informácie, ktoré sú podstatné, presvedčím ich. Nikdy som našťastie nezažila ostrú výmenu názorov.

Ste v kontakte s ľuďmi, ktorých ste spoznali vďaka tejto relácii, alebo si od nich držíte odstup?

– Zatiaľ som len jedinej panej dala svoje telefónne číslo a občas sme si zavolali. Bola to Anna Končalová, ktorá mala rakovinu, prišla o nohu a pozvala si muža, ktorý sa na liečení o ňu staral. Zaujala ma tým, že aj napriek tomu, čím v živote prešla, bojovala s osudom a bola schopná života. Jej príbeh som použila aj v mojej knižke, ktorú som jej poslala. Potom sa mi už len ozvala jej dcéra, že mama zomrela. Bolo mi to veľmi ľúto.

Vďaka Pošte pre teba ste aspoň na okamih pre mnohých bútľavou vŕbou. Komu sa však vy zdôverujete so svojimi radosťami i starosťami?

– Mojimi psychoterapeutmi sú dobré kamarátky, na ktoré sa môžem obrátiť, keď ma niečo trápi. Som však človek, ktorý o svojich problémoch veľmi nepotrebuje hovoriť. Skôr si ich riešim sama. Veľa sa rozprávame aj s rodinou, ktorú však chránim pred väčšími problémami. Mame hovorím len dobré veci. Rada si vypočujem názor toho, kto nie je zainteresovaný do danej situácie. Ale v konečnom dôsledku sa však vždy rozhodnem sama a riadim sa svojou intuíciou, ktorá ma zatiaľ veľmi nesklamala.

Rada cestujete. Naposledy ste sa vrátili z dámskej jazdy v New Yorku, najbližšie sa zas chystáte do Ríma. Ste dobrodružka?

– Milujem luxusné hotely, takže neviem, či by som šla niekde do stanu. Myslím si však, že mám dobrodružnú povahu. Keby bola dobrá partia, možno by som zniesla aj nepohodlie. Neviem si však predstaviť, že by som na nejaký dlhší čas odišla od rodiny. Keď som sa po dvoch týždňoch vrátila z Ameriky, deti mi povedali, mama, dobre, že si už doma. Na dlhodobé odchody mám ešte čas.

Myslíte si, že Amerika je naozaj krajina neobmedzených možností, ako to mnohí tvrdia? Čím vás New York najviac upútal?

– Myslím si, že je to miesto, kde keď si človek niečo zaumieni a chce to dosiahnuť, podarí sa mu to asi ľahšie ako inde vo svete. Toto mesto som nebrala z historického hľadiska, ale skôr spoločenskokultúrne. Bola som na miestach, ktoré som predtým videla len vo filmoch. Páčila sa mi ústretovosť Američanov, ktorí milujú turistov a za každú cenu sa im snažia pomôcť. Cítila som sa tam ako doma. A veľmi sa mi páčili mrakodrapy.

3 NAJ KATARÍNY BRYCHTOVEJ

Najkrajšie mesto: Paríž.
Najlepšia vôňa:
Vôňa malého bábätka.
Najobľúbenejší šport:
Snoubording.

Text:Lucia Lukušová

Tlačiť
Čas pre ženy>Celebrity>Rozhovory>Katka Brychtová: Už som si svoje odmakala