Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Patrícia Jariabková-Garajová: Všetko je tak, ako má byť

09.05.2009 , Lucia Lukušová

Moderátorka Patrícia Jariabková-Garajová (50) postihnutú dcéru berie ako dar a rozvod s prvým manželom ju poriadne posilnil.

Patrícia Jariabková-Garajová Patrícia Jariabková-Garajová

Cítite sa inak po päťdesiatke?

– Veru mám pocit, že už idem do klimaktéria. Aj preto som absolvovala detoxikačnú kúru, kde som si očistila telo i myseľ. Zbavila som sa naukladaných jedov. Som mladá duchom, aj moje telo starne pomalšie. Trochu sa bojím, či sa budem manželovi páčiť. Preto musím začať viac cvičiť. Učím sa mať svoje telo rada, počúvam sa a viac s telom komunikujem. Keď sa mi to bude dariť aj naďalej, asi menej vydesene prežijem starobu.

Ľudia si vás spájajú hlavne s detskými reláciami. Brali by ste podobnú ponuku aj dnes?

– Viem si predstaviť, že by som v nedeľu predpoludním zabávala deti ako pojašená mladá babička s nejakým uleteným vnukom. Pokojne by som aj pod stôl vliezla. Keď som náhodou niekoho inšpirovala, nech sa na mňa obráti. (smiech) Ale, žiaľ, o detskú tvorbu slovenské televízie nemajú záujem. Myslia si, že tvoriť detské relácie je menej náročné, čo nie je pravda. Chýba mi táto práca i Kuko, ako všetko, čo mal a robil človek rád.

Z televízneho prostredia ste sa však nevytratili. Z detských relácií ste presedlali na program o bývaní. Bavila by vás práca realitnej maklérky?

– Odjakživa som bola zvedavá, ako ľudia bývajú a ako majú doma zariadené. Našťastie, v tomto smere sa môžem realizovať nielen v práci, ale aj doma, keďže staviame domček. Respektíve môj manžel sám stavia náš domov, tehlu po tehle. Ešte v ňom síce nebývame, ale už teraz je plný lásky. Ide to pomaly, vždy tak, ako máme prostriedky, ale už teraz sa neviem dočkať, kedy sa budeme sťahovať.

Okrem toho moderujete aj reláciu, ktorá sa venuje postihnutým ľuďom. Viete sa do ich problematiky lepšie vcítiť aj preto, že máte zdravotne postihnutú dcéru?

– Určite áno, lebo mnoho vecí, ktoré prežívajú tí ľudia, som si odžila na vlastnej koži. Tieto príbehy mi dodávajú silu. My zdraví sme väčšinou pohodlní, leniví a radi sa sťažujeme. Fňukáme, ako je nám ťažko, ale v skutočnosti si nevieme predstaviť, čo znamená byť ťažko.

Na vlastnej koži ste okúsili, čo znamená byť na dne, keď ste sa rozvádzali, museli ste odísť z domu a bývali ste v stredisku pre týrané ženy. Čo vás vtedy držalo nad vodou?

– Musela som vydržať kvôli deťom. Mala som predstavu, že idem hustým čiernym lesom a neviem, čo je predo mnou. Verila som, že za každým lesom je čistina. Keď som nevládala kráčať, posúvala som sa dopredu milimeter za milimetrom. Dlho som rozvod odmietala, brala som to ako manželskú krízu, ktorú vyriešime. Hľadala som chybu aj v sebe, rozmýšľala som, čo mám zmeniť. Exmanžela som posielala na protialkoholické liečenie, dokonca som chcela ísť s ním, lebo som túžila rodinu udržať. Odmietal to. Až neskôr som si uvedomila, že ho už neľúbim, nemám si ho za čo vážiť, nie je to partner, ktorého môžem obdivovať, ktorý mi je oporou. Veľmi mi vtedy pomohli priatelia. Kontrolovali ma, či som v poriadku, tisíckrát počúvali to isté, ale vydržali. Nikdy im to nezabudnem.

Rozvody zasiahnu aj deti. Rozprávali ste sa s nimi o ich pocitoch?

– Je to dôležité a vždy sa s nimi snažím rozprávať o pocitoch. Sú však chvíle, keď sama nevládzem o tom hovoriť, a vtedy to netreba siliť. Celá rodina bola veľmi ubolená. Hoci moji rodičia nepovedali nič, vnútorne ich to zožieralo. Ocko dostal v tom čase mozgovú príhodu. Možno keby nebola táto situácia, nestalo by sa mu to. Dcére som celú záležitosť dávkovala veľmi opatrne a napriek všetkému zlému som jej o ockovi hovorila pozitívne. Zrejme som sa viac sústredila na ňu ako na syna, ktorý je zdravý, a myslela som si, že Ondrej to ľahšie zvládne. Ukázalo sa, že pre neho bolo ťažšie spracovať to a viac sa to na ňom podpísalo. Ešte aj dnes je táto téma veľmi krehká, ale vieme sa o tom rozprávať.

O svojich životných útrapách nemáte problém hovoriť. Pomáha vám to?

– Veľmi veľa mi dalo, keď som začala hovoriť o tom, že mám postihnuté dieťa, a neskrývam ho pred svetom. Dostávala som spätné väzby od rodičov, ktorí majú tiež hendikepované deti. Vtedy som sa naučila, že ľuďom treba o problémoch hovoriť. Hoci moja mama ma varuje, že sa až príliš otváram. Ale ak to pomôže čo i len jednému človeku, má to zmysel.

Platí aj vo vašom prípade, že všetko zlé je na niečo dobré?

– Určite áno a moje heslo je – všetko je tak, ako má byť. To som sa naučila pri Miške, keď som zistila, že je postihnutá, a začala som to vnímať ako dar. Aj exmanželovi Ľubošovi ďakujem za krásne roky, ktoré sme spolu prežili, aj za to všetko ťažké, čo som si odžila pre rozchod. Veľa ma to naučilo. Dalo mi to skvelého, výnimočného druhého manžela. Je mi len ľúto, že som ho nestretla skôr, možno by sme mohli mať ešte dieťatko. Ale teším sa, že mám od Jozefa dve nevlastné dcéry, ktoré mám veľmi rada, hlavne s mladšou Ninkou sa často stretávame.

S terajším partnerom ste sa zoznámili cez internet a pomerne skoro ste sa aj zosobášili. Nebáli ste sa druhého manželstva?

– Nie, lebo Jozef je ideálny muž. Je nesmierne rodinne založený, je nám veľkou oporou, vie uvariť, domček postaviť, nohavice skrátiť, koláč upiecť, pomasírovať, pomilovať. (smiech) Hlavné je, že Michala si ho obľúbila, lebo inak by to nemohlo fungovať. Tým, že ju mám, nikdy nebudem sama, a rodina je pre mňa dôležitá. Vravela som si, že Jožko je môj dar, preto som našu lásku chcela spečatiť v kostole. Sme spolu štyri roky a sme zaľúbení viac ako na začiatku.

Tlačiť Diskusia
Čas pre ženy>Celebrity>Rozhovory>Patrícia Jariabková-Garajová: Všetko je tak, ako má byť