Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
Azet.sk prejdi na

Tajomný príbeh, z ktorého naskakujú zimomriavky: Brat jej splnil želanie po smrti

26.12.2015 Nový Čas pre ženy

Veľmi som sa s ním chcela rozprávať, objať ho, položiť mu tisíc otázok, dať mu tvárou v tvár zbohom. A potom sa to stalo...

S bratom sme boli nerozlučná dvojka... S bratom sme boli nerozlučná dvojka...

Brat mi splnil želanie po smrti

S bratom sme boli nerozlučná dvojka. Už i naše mená (Peter a Lucia) to naznačovali. Bol starší o štyri roky a mohlo sa zdať, že brat ma nebude mať veľmi v láske, ako to bývalo u druhých, ale Peter ma miloval. Mama často spomínala, ako na mňa fascinovane pozeral, keď som bola bábätko, a ako sa o mňa staral, keď som podrástla. Moja puberta bola na rozdiel od jeho dosť divoká. A iba Peter vedel, ako na mňa. Držal nado mnou ochrannú ruku. Rodičia sa to od neho mohli len učiť. Nežiarlil, keď som bola zamilovaná, ale nezabudol si tajne preklepnúť mojich priateľov. Náš intenzívny súrodenecký vzťah mal, bohužiaľ, krátke trvanie.

Peter, vášnivý cyklista, si toho osudného dňa vyšiel s kamarátom na obvyklú trasu a zabudol na helmu. Bol začiatok zimy, bolo sychravo, ale nemrzlo. Každý deň od jeho smrti sa pýtam: Prečo? Prečo si práve vtedy zabudol helmu? Keď k nám v to poludnie prišlo policajné auto spolu s jeho kamarátom Mirkom, vedeli sme hneď, že je zle. Peter šiel po ceste ako prvý, a keď sa valili z prudkého kopca, dostal šmyk a spadol... priamo na hlavu. Lekár síce konštatoval, že i s prilbou na hlave by to dopadlo rovnako, ale predsa to len nemuselo dopadnúť tak tragicky.

Jeho pohreb bol strašný. Peter mal veľa kamarátov a plakali sme všetci. Po obrade sa mi nechcelo odísť, len ma ťahali. Keďže to bolo pred vianočnými sviatkami, bolo nám všetkým nevýslovne smutno. Teplá zima umožňovala, aby som pri hrobe trávila veľa času, ale na Štedrý deň sa mi naozaj nechcelo od neho odísť. Veľmi som sa s ním chcela rozprávať, objať ho, položiť mu tisíc otázok, dať mu tvárou v tvár zbohom. Počas rozjímania som náhle pocítila na celkom tele akoby závan vetra, i keď vôbec nefúkalo. Vnímala som, že Peter je tu. Vypočul ma a prišiel sa rozlúčiť. Zavrela som oči a len som tak nehybne stála. Počula som jeho hlas, upokojoval ma a hovoril, že ma má veľmi rád a nikdy o neho neprídem. Slzy sa mi valili po tvári. A trochu hystericky som sa začala smiať. Bolo to zvláštne. Tajomné, absurdné, nečakané... a také krásne!

V tú chvíľu som sa ospravedlnila všetkým, ktorí o niečom podobnom rozprávali a ja som sa vždy smiala. Petrova duša, energia, alebo čo to je, tu bola a stále je so mnou, presne ako mi to brat sľúbil. Dýcha sa mi odvtedy trochu ľahšie, i keď som sa s tým nikomu nezverila. Ani rodičom. Mama by mi neverila a otec by ma považoval za blázna. Ale boli to paradoxne moje najkrajšie i najsmutnejšie Vianoce. Viem, že príde chvíľa, keď to poviem aj mame, lebo odvtedy som sa prestala báť smrti.

Čitateľka Lucia

PORADNE: Darceky na Vianoce? (8)
Tlačiť Diskusia