Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
Azet.sk prejdi na

Bola som obeťou emocionálneho vydierania: Neklamné znaky, že sa to deje aj vám!

17.07.2017 pkr

Ako je možné, že som bola v takom vzťahu a nevedela o tom? Poviem vám, že aj emočné a citové zneužívanie prichádza v rôznych formách, nejde vždy len o fyzické týranie.

Postupne som prestala vídať priateľov aj rodinu. Postupne som prestala vídať priateľov aj rodinu.

Tak, ako sú následky domáceho násilia mimoriadne traumatické, citový nátlak môže byť tiež. Jeho znaky som ignorovala, keď som bola vo vážnom vzťahu s mojim bývalým priateľom. V tom čase by som nepriznala, že som obeťou psychického týrania. Odvtedy som sa však zmenila a po tom, čo vzťah skončil, snažila som sa obnoviť svoje sebavedomie. Keď sa pozriem spätne, strasie ma. Nechápem, ako som sa mohla stať obeťou takého zaobchádzania, prečo som to ihneď neukončila? A prečo ma nikto nezastavil? Všetko sa to dialo, ale ja som to nevidela. Alebo som jednoducho nechcela. Teraz už viem, aké znaky treba rozpoznať. Preto vás prosím, ak to zažívate vy alebo niekto, koho poznáte, vyhľadajte pomoc.

Ovládanie a neustála kontrola

Partner musel vždy kontrolovať mojich priateľov, moje telo, voľný čas a v neposlednom rade moju myseľ. Začalo to tým, že ma donútil zrušiť si účty na sociálnych sieťach. Nesmela som komunikovať s určitými ľuďmi, pretože bol nedôverčivý a presvedčený, že robím niečo zlé. Naše hádky sa končili tým, že ma ponižoval a zosmiešňoval. Po rokoch to vyústilo v rady ako mám tráviť svoj čas. Zrazu som trávila menej času s priateľmi a rodinou, viac času som venovala priateľovým požiadavkám a vybavovaniu jeho vecí. Alebo míňaniu tej trochy peňazí, čo som mala, na neho. Vadilo mu aj to, ako vyzerám. Ak som sa aj vybrala na večeru s priateľmi, nesmeli mu o nej povedať. Nepáčilo by sa mu to. Moje emócie boli ako na horskej dráhe. V tomto bode nášho vzťahu som bola už úplne neistá a závislá od jeho súhlasu. On sa ale v mojej závislosti vyžíval.

Ponižovanie

Hoci ma nikdy neudrel, ani mi nespôsobil žiadne zranenie, viem, že ak by som s ním ostala naďalej, došlo by aj k tomu. Stačili menšie skutky. Napríklad to, že ma nechal samu o polnoci v parku, pretože sa rozhodol, že je na mňa príliš nahnevaný, aby ma viezol so sebou domov. Postupne sa stal agresívnejším. Začal ma chytať za ruky v návale hnevu až tak, že sa moja svetlá pokožka rýchlo sfarbila a ukázala prvé modriny. Dospelo to až do bodu, keď ma jedného dňa držal za krk a moje špičky nôh sa ledva dotýkali zeme. Mala som to ukončiť už po tom incidente. Myslela som si, že ho dokážem zmeniť. Teraz viem, že toto je tá najťažšia vec a zažilo ju už množstvo ľudí. Ak už má niekto nad vami takú mieru dominancie, cítite sa akoby ste mali vymytý mozog. Je to zlé, ale ste zaslepení láskou, nádejou a strachom až tak, že ukončenie vzťahu nie je vašou okamžitou reakciou. Držíte sa poslednej nádeje, ďalší deň bude určite iný. Potom ten deň nadíde a je to rovnaké. Opakuje sa to stále dookola, až kým sa niečo nezmení. Ale len kvôli tomu, že sa rozhodnete bojovať, nastane ten deň, kedy z nezdravého vzťahu konečne vyviaznete.

Izolácia od všetkých

Môj vzťah ma izoloval od rodiny, priateľov, práce a školy. Ľudia tak robia z dôvodu, že nechcú aby o ich problémoch vo vzťahu vedelo veľa osôb, alebo ich partner naschvál izoluje. Myslím si, že je to kombinácia oboch. Ja som to väčšinou robila, aby mal môj partner moju plnú pozornosť a bol šťastný. Zato som menej vídala rodinu, prišla o mnohé priateľstvá a nesústredila sa v škole. Žila som len tak, ako chcel on.

Pohŕdala som sama sebou

Mala som šťastie, že počas najhorších momentov môjho vzťahu tu bola podpora kamarátov. Nechcela som ho milovať. Nechcela som byť obeťou. Cítila som ale, že musím byť presne tam, kde ma chcel. Potrebovala som jeho schválenie. Bola to ničivá túžba. Obrovské množstvo času som strávila v úzkosti nad tým, ako som vyzerala a správala sa. Nasledovala hlboká depresia. Ani chvíle šťastia som si neužívala, pretože som čakala na ich koniec. Je ťažké všimnúť si to, ak to človek dobre skrýva. Mojim priateľom sa to našťastie podarilo.

Všadeprítomný strach

Každý deň, keď na mňa kričal, podvádzal ma a odchádzal preč, som bola plná strachu. Nevedela som, čo bolo dobré a čo zlé. Ak by odišiel, bola som vystrašená, že by ma nik iný nechcel. A ak by so mnou zostal, bála som sa, že nebudem preňho dosť dobrá. Kedykoľvek mohol nastať ten deň, kedy by bol príliš opitý. Alebo by som urobila niečo, čo sa mu nepáči. Nikdy som sa necítila v pohode, neustále som v napätí čakala, čo bude ďalej. Až po niekoľkých rokoch som začala o strachu hovoriť. Nespomínala som ho, lebo som nechcela, aby ma to ďalej ovládalo. Teraz vidím, že ma to zle ovplyvňuje, iba keď to dovolím. Pre ľudí, ktorí si prešli niečím podobným, je tu množstvo pomoci a miest, na ktoré sa môžu obrátiť. Prosím, vyhľadajte ich. Mohlo by to zmeniť či dokonca zachrániť váš život.

Dnes to mám za sebou. Stále síce zažívam momenty slabosti a miernych pochybností, no zamestnávajú ma priatelia, rodina a ľudia, ktorí mi spôsobujú radosť. Často sa strhnem pri zdvihnutej ruke a zatínam zuby pri jeho mene. Moje telo a myseľ sú však len a len moje. To je niečo, za čo som vďačná každý jeden deň. A verím, že jedného dňa nájdem niekoho, kto ma bude naozaj milovať takú, aká som.

Tlačiť Diskusia
NEPREHLIADNITE