Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
Azet.sk prejdi na

Ráno nás čakali teplučké lokše... Moje detstvo u babky bolo ako z rozprávky: Na toto nikdy nezabudnem

13.01.2018 Ivana Adamcová

Moje dobré babičky. Jedna už, bohužiaľ, nie je medzi nami, zomrela v 93 rokoch.

Babka má 92 rokov a moja
mama a ja s ňou máme
spoločné to, že by sme
sa najradšej rozdali. Babka má 92 rokov a moja mama a ja s ňou máme spoločné to, že by sme sa najradšej rozdali.

Bola to otcova mama. Tá mamina ešte žije a má 92 rokov. Obidve sa narodili v tej istej dedine na severovýchode Slovenska. My vnúčence tú dedinku voláme „kráľovstvo pokoja“. Áno, boli ako naše druhé mamy. Rodičia pracovali a my sme pri nich vyrastali, prázdninovali. Sem-tam som frflala, že mám babky v jednej dedine, a to aj domy mali blízko seba, delila ich len cesta a most, pod ktorým bol potok.

Ja som dostávala od svojich babičiek dosť. Tým nemyslím len materiálne veci, ale aj lásku, múdru radu. Keďže si už čosi odžili, tak chceli nám len to najlepšie. Ráno, keď sme sa zobúdzali, čakali nás teplučké lokše zabalené v ľanovom plátne. Inokedy úžasné buchty na pare s čokoládovým pudingom, ktorý nie je obyčajný. Je to tajomstvo mojej babky, je jedinečný. A keď nám uvarili pirôžky s tvarohom a kôprom a dobre pomastili, tak nech sa stratí najlepšia sladkosť.

Učili nás len to, čo ich učili rodičia. Ešte si matne pamätám aj prababku, mesiac pred svojimi 90. narodeninami zomrela. Chodili sme do kostola, pomáhali na poli, v záhrade a večer sme sa mohli už zabávať. Je nás 14 vnúčat. Nikdy nerobila žiadne rozdiely, keď boli sviatky, vždy delila rovnakým dielom.

Čo ma naučili?

Byť trpezlivou, a ak môžeš, tak vždy pomôž. Áno, som veľmi trpezlivá, veľa vydržím, vždy hľadám rozumné riešenie, ako pomôcť, poradiť, potešiť. Tí, čo ma poznajú, vravia: „Kde berieš, toľko sily, lásky? Pomáhaš, poradíš tomu, kto je v núdzi.“ Nechcem sa tým chváliť, ale to je jednoducho tak, ide to z môjho vnútra samo.

Babka bola a ešte aj je žena s veľkým srdcom, a to platí aj o mojej mamke, má v sebe niečo, čo aj babka a ja. Sme také, dáme aj to posledné, len nech to pomôže tomu druhému. A čo je záhadou ich dlhovekosti? Vravievala: „Zjedz len toľko, aby si oklamala žalúdok, neprejedaj sa a ďalšie je práca, pohyb.“ Pred pár rokmi ešte zdolávali 74 schodov do chrámu, a to aj 2- až 3-krát v týždni. Pred niekoľkými mesiacmi, keď bol dedko v nemocnici, mamka chodievala k babke spať, aby nebola sama v dome. Raz mi povedala, že ju babka učí modlitbu, ktorú sa ona naučila od svojej mamky. Mama si ju aj napísala.

Keď som raz prišla k babke, sadli sme si za stôl, doniesla som koláče, uvarili čaj a rozprávali sme sa. Poprosila som ju, či si tú modlitbu môžem nahrať na mobil. Veľmi som tomu neverila, lebo ona tú modernú techniku neuznáva, ale na moje prekvapenie súhlasila. A teším sa, že mi tak pekne pózovala aj odrecitovala. A ja ju určite naučím aj svoju 23-ročnú dcéru, nech ostane spomienka na úžasné prababky, babky, mamky, dcéry.

Lívia Begová

Tlačiť Diskusia (1)
NEPREHLIADNITE