Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
Azet.sk prejdi na

Jaro svojho otca miloval, ale.. Keď zomrel, dozvedel sa o ňom pravdu, z ktorej ostal totálne zaskočený

16.05.2018 Spracovala: iva

Jaroslav žil v harmonickej rodine a svojho apu miloval. Keď otec zomrel, sám bol už dôchodcom a práve vtedy sa o ňom dozvedel pravdu.

Rodičia mi nedávali príčinu myslieť si, že otec nie je môj. Rodičia mi nedávali príčinu myslieť si, že otec nie je môj.

Nebol jeho skutočným otcom, osvojil si ho v piatich rokoch...

Vyrastal som v harmonickej rodine, kde otec, panský krajčír, pracoval, ako sa vraví, od svitu do mrku. Ba často aj viac. Mama sa starala o chod domácnosti a štyri deti, manžela, svokra a nášho starkého z apovej strany. Tak sme totiž volali nášho otca odmalička. Občas mi to ako chlapcovi vŕtalo v hlave. Prečo ho voláme apa, keď všetci ostatní okolo volali otca otcom, ockom, tatkom... ale náš apa sa od tých otcov líšil aj v inom. Vždy bol upravený, niekedy až nadmerne slušný a nepil.

Vlastne ani nepoznal atmosféru krčmy, ba ani len reštaurácie. V občasných voľných chvíľach nás brával k rieke a mňa zvlášť do hôr, lebo turistika bola jeho jedinou vášňou. Apa nás nikdy nebil, hoci prísny bol. Samozrejme, taký bol aj voči mne, hoci si myslím, že to v mojom prípade také „samozrejmé“ celkom vždy nemuselo byť. Prečo? Okrem občasného detského, podotýkam „detského“ vystrájania, to mohlo byť aj niečo iné, čo ho viedlo k tomu, aby bol na mňa prísny. Mal som 61 rokov, keď apa opustil tento svet, a teda aj nás. Nevdojak som sa dostal k môjmu rodnému listu. Ostal som zaskočený, lebo na ňom chýbalo meno otca.

Tajomsto si nechával pre seba

Mama v tom čase už nebola najzdravšia, prekonala operáciu srdca, a tak som sa rozhodol mlčať. Aj pred sestrami. V rodnom meste mi úrady potvrdili, že mama otca zatajila (v tom čase by totiž nemohol zmaturovať) a že v mojom piatom roku si ma apo osvojil. Toľké roky som žil v nevedomosti! Šok pre dôchodcu! No vynárali sa mi aj myšlienky, ako by som sa správal k apovi, keby som o tom všetkom vedel. Som si istý, že by som k nemu bol minimálne vďačnejší! Veď mi bol dobrým otcom!

Nutkalo ma vyrozprávať sa rodine, pýtať sa mamy, rozprávať o tom so sestrami. Obával som sa reakcie maminho srdca. Nechcel som jej ublížiť. Ale dnes už aspoň viem, prečo som bol jej „naj“, hoci všetkých milovala rovnako. Mlčal som, ale potajme som pátral ďalej. Otec, ten, ktorý mal byť v mojom rodnom liste, už nežil. Zanechal mi tri nevlastné sestry. Žiaľ, jeho sestry (moje tety) nemali s nimi dobré vzťahy, a teda ani kontakty. Čas plynul a môj záujem pátrať chabol, až ochabol úplne.

Nakoniec to vyšlo napovrch

Rok po apovej smrti sme vkladali k jeho urne aj ubolené srdce našej mamy. Stáli sme tam sami. Kňaz (tak nás vychovali), ja a moje sestry. Danka, Zdenka a Marianka. Zvieralo mi srdce. Slzy sa tlačili do očí nielen za stratou mamy a apu... Mám im to povedať? Ako? S trasúcim hlasom som začal koktať: „Sestričky, konečne by som vám rád povedal jedno tajomstvo.“ Nedokončil som. Prerušila ma najstaršia sestra. „Vari to, že si náš nevlastný brat? My to vieme sto rokov...“ Nenastalo ani len na chvíľu ticho, len pre mňa ďalší šok! Potom sa valili otázky, objatia a slzy šťastia. Žiaľ nad hrobom našej mamy a apu.

Dnes mám po sedemdesiatke. Každý z nás súrodencov už od svojej svadby žije v inom meste, no stále sme v kontakte, navštevujeme sa. Vždy ma poteší, keď z druhej strany telefónu zaznie „ahoj, bráško.“ Veď inak to ani nikdy nebolo...Ešte malý veľký dodatok. Niekto by vari mohol čakať náš rozkol pri dedičskom konaní. Nuž, to nás ešte viac zblížilo. Prial by som taký priebeh delenia (aj keď vždy spojený so smútkom a nostalgiou za rodičmi) všetkým, aj tým „pravým“ súrodencom.

Čo my na to?

Krásny príbeh o tom, že niektoré rodinné tajomstvá vyplávajú na povrch veľmi neskoro a nečakane, napriek tomu neurobia v rodine rozkol, skôr ju ešte viac zblížia. Obdivujeme aj Jaroslavovo rozhodnutie, ako napriek odhaleniu a otáznikom nikoho nezaťažoval a držal to „tajomstvo“ naďalej v sebe, hoci nakoniec zistil, že to vlastne až takým tajomstvom nebolo.

Tlačiť Diskusia (4)